Iste všetci poznáte niekedy už trápne americké klišé, čo sa týka lásky. Priznám sa, že v trinástich som si myslela, že také prudko romantické konce príbehov môžu existovať aj v realite. Tento názor sa postupne vytrácal ako roky pribúdali. Dozvedela som sa aj veci, ktoré mi matka povedala až vtedy, keď si bola istá, že som na to dostatočne veľká.
Mama sa rozviedla s otcom, keď som mala jeden rok. Bolo to kvôli otčimovi, ktorý s nami doteraz žije, no ani toto manželstvo nie je dokonalé...a asi to už ani nie je manželstvo, iba spolužitie. Prvý raz, keď otčim odišiel si nepamätám, druhý už áno. Ešte stále mám fotky z tohoročných Vianoc – prvý a dúfam aj posledný krát som videla mamu takú nešťastnú. Spomínam si ako som ho prosila, nech od nás neodchádza.
Situácia je v dnešnej dobe taká, že otčim má opäť priateľku a matka priateľa. Bláznivé, však? Musím súhlasiť s faktom, ktorý hovorí: deti z nekompletných rodín poväčšine netúžia po manželstve. Došla som k názoru, že jeden hlúpy papier všetko pokazí, aj keď existuje veľa fungujúcich manželstiev, samozrejme. Len nechcem skončiť ako moja mama...
Som jedináčik, ale nie rozmaznaná, skôr samotárka s len pár priateľkami a ťažko sa mi zoznamuje s niekým novým.
A teda ako to bolo s mojím hľadaním niekoho, kto ma konečne pochopí...? Tu je moje zhrnutie:
V trinástich som sa bláznivo platonicky zamilovala do chalana, ktorý chodil o ročník vyššie. Bola som ním totálne posadnutá. Vyhľadávala ho, každý deň si rátala koľkokrát som ho videla, zistila si dokonca aj jeho číslo na mobil. Celá táto moja naháňačka za ním skončila jeho smskou, v ktorej ma poslal do “péčka” a tým to haslo. Zdalo sa mi totiž, že si môžem robiť nádeje, keďže som ho v lete náhodou stretla na kúpalisku a stále po mne pozeral. Asi neuniesol moju dotieravosť, zľakol sa alebo hocičo iné.
Nenávidím tábory a každý tábor, do ktorého ma poslali som preplakala. V pätnástich som bola (konečne!) v poslednom tábore vo svojom živote a tam po mne “vyjel” jeden chalan. Volal sa Jano, bol rovnako starý, ja som bola polichotená jeho záujmom aj keď som ho nepoznala. Nevediac, čo robím – ponuka bola na stole a ja som ju prijala. Rozumu ani v pätnástich nikdy nie je dosť. Vydržali sme spolu 9 mesiacov, dosť dlho na to, že ja som ho vôbec neľúbila. Nezaslúžil si byť ťahaný za nos, lebo inak to bol dobrý chalan.
Po dvojmesačnom pobyte v Kanade som začala chodiť na kurz angličtiny. A tam bol znovu jeden Jano. Keď si na to spomínam, tak si myslím, že som v tom čase bola ostýchavejšia ako teraz. Raz ma naša učiteľka posadila vedľa neho a ja som bola neskutočne nervózna a vnútorne som sa triasla. Nevediac však prečo, lebo určite som nebola zamilovaná...ani platonicky a navyše mal frajerku. Skončil zimný semester a na letný som sa neprihlásila. Pamätám sa ako sa ma vtedy tento Janči spýtal, či budem v kurze pokračovať a potom sme sa už nestretli...avšak to nebolo naposledy, čo som ho videla...
Predminulé leto má pre mňa jednu vtipnú spomienku. Šli sme s mamou na dovolenku do Francúzska. Bývali sme v kempe blízko pláže, varili nám tam slovenskí kuchári. Medzi našou kvázi obsluhou bol jeden chalan – Boris. Pri pohľade na neho sa mi roztočili všetky radary, strašne sa mi páčil...hoci teraz už ani neviem prečo. Môj prvý konverzačný kontakt s ním bol na úrovni toaletného papiera, po ktorý ma mama vyslala...samozrejme preto, lebo som jej povedala, že sa mi ten chalan pozdáva. Neviem ani ako, ale v jeden deň som sa prekonala a oslovila ho. Večer sme sa stretli a rozprávali sa, aj na druhý deň, aj na tretí deň...akurát že vtedy už nebolo o čom rozprávať. No a nesmiem zabudnúť na jedinú “akčnú” vetu: Chceš to?...Po troch dňoch, uprostred pláže a bez gumy. Myslíte, že som to prijala? Ani náhodou! Ale aj tak sme si vymenili čísla a rozlúčili sa s tým, že sa mi niekedy ozve. To niekedy nastalo zhruba o mesiac. Potom za nejaký ten čas mi oznámil svoj príchod do Blavy, vraj bude pracovať na Vianočných trhoch. Svojím spôsobom som sa tešila...pokecali sme v čajovni a šli do Auparku...chcel zohnať CD-čko EMILY. (Ohm, my God!!!) Ja jak taká krava som to tam s ním všade hľadala a potom akosi vysvitlo, že ctená Emily je teraz jeho priateľka! Takmer ma hodilo o zem, ale nevadí. Povedala som si nech sa s celou Emily strčí a odíde do Popradu, nech je pokoj. Jeho číslo som samozrejme vymazala. Opäť po nejakej dobe ma prezvonil, no nevedela som už, že je to on. Písala som mu: kto si? On na to len: keď si si vymazala moje číslo, tak je to jedno. Finito kapito total.
Ďalšou mojou päťminútovou známosťou bol Michal, na diskotéke v Elame. Len tak so mnou začal tancovať, páčil sa mi celkom, rozprávali sme sa a potom prišla kamoška, že musí ísť domov, ale sama nepôjde...šla som teda aj ja. Číslo som si narýchlo vypýtala, a ani nebolo jeho, ale jeho kamaráta. On má vraj niečo s mobilom (eh, iste...). Asi dvakrát sme spolu hovorili cez kamošov telefón a on mi sľuboval, že sa ozve. Prd lojový. S babami sme potom o týždeň odcestovali do Chorvátska na babskú jazdu. Večerné prechádzky smerovali až ku DEEP baru, ktorý bol vybudovaný v skale a za tmy vyzeral fantasticky. Raz sme sa aj rozhodli, že si niečo dáme – virgin mojito. Lenže z dôvodu jeho absencie na nápojovom lístku sme to riskli a dali si normálne (za 35 euro....ehm...). Mne osobne chutil iba prvý dúšok, zvyšok som dopila s miernym odporom, keďže normálne mojito má namiesto jablkového džúsu alebo spritu rum, a s kamoškou sme sa rehotali na plné kolo ako bláznivé. Když tu zrazu Pepánci vyšli spoza rohu a sadli si k nám. Urobili sme na nich dobrý dojem, ako my vieme o Čechoch všetko a oni o nás ani trt makové. Jeden z nich dokonca tresol, že keď bude on ministrom školstva tak sa slovenčina bude vyučovať ako druhý jazyk (ha, ha...) a podobné komplimenty. Bola sranda, to sa musí nechať, rovnako aj to ich priateľské vystupovanie voči nám. Ešte dlho si ich budem pamätať.
Krátko na to som baby zlanárila do Elamu. Prišli sme tam dve a pri vchode sme čakali na zvyšok skupiny. Vďaka mojej dobrej pamäti na tváre mi neušla jedna tvár veľmi známa. Tvár Johnyho z kurzu angličtiny. Nuž, Blava je malá. Nič som ale nepodnikala v prvých chvíľach. Až keď sme čakali v stometrovej rade na WC (prečo majú ženy menší mechúr ako muži?!), šla som za ním...iba s úmyslom ho pozdraviť a NIČ viac. Nakoniec, čo čert nechcel, sa to NIČ zmenilo na niečo. Znamená to asi to, že náš Johny bol vtedy pol roka bez frajerky, mierne v alkoholovom opare, ja som mala minisukňu a tričko s veľkým výstrihom a zrazu mu už nevadil 7 ročný vekový rozdiel. Pričom sa vraj pred dvomi rokmi vyjadril, že som “moc mladé”. Neviem, či v ten večer stála nado mnou teta šťastena, ale číslo si vypýtal on, pre zmenu nie ja prvá a skutočne sa aj ozval. No až po veľkom naliehaní mi tá potvorská duša povedala, že sa zamilovala, keďže ja som stále nevedela pochopiť ako je toto celé možné...
Asi naozaj nemám šťastie, pretože nedávno sa chcel “rozprávať” a ja som bez premýšľania vyhŕkla, či sa chce rozísť...odpoveď bola áno. Vraj necítil to, čo by mal chalan cítiť k svojej priateľke...
Komentáre
Buď trpezlivá,
ďakujem
nechaj